starostakomjatna

Najstaršie dejiny Komjatnej. Stredovek Strediskom stredovekého osídlenia najzápadnejšej časti Liptova bolo územie Komjatnej ležiace pod severným úpätím Šípskej Fatry pri hornej časti potoka Komjatná. Archeologické nálezy dokazujú, že na tomto území existovali trvalé sídla už v 10. storočí. Územie bolo osídlené nepretržite aj v stredoveku. Starší listinný materiál sa však k tomuto územiu nezachoval. Prvou písomnou zmienkou o Komjatnej je listina z roku 1330, ktorou zvolenský župan Donč daroval svojmu správcovi koní, zemanovi Petrovi, synovi Františka z Liptova za vojenské zásluhy opustenú zem v dokumente zvanú „Kowmethna hola“, ležiacu medzi Váhom a Oravou. Podľa tohto išlo o veľmi veľké územie zrejme obsahujúce aj územie dnešného Švošova a Hrboltovej, ktoré pripadlo odúmrťou opäť korune po úmrtí predchádzajúceho zemianskeho vlastníka. Historici sa všeobecne prikláňajú k názoru, že názov Komjatnej je odvodený od slova „komnata“ označujúceho izbu s komínom a kozubom určenú na bývanie a nápadne odlišnú od vtedajších bežných zrubových stavieb. Názov interpretujú ako synonymum prícestného hostinca v blízkosti významnej krajinskej cesty vedúcej z doliny Váhu smerom na sever na Oravu a do Poľska. Pod spomínaným pomenovaním je možné si však skôr predstaviť väčšiu poľnohospodársku usadlosť s kamennou kúriou v centre. V období spomínanej donácie bola usadlosť opustená. Na podnet obdarovaného Petra tu v krátkom období vznikla osada, ktorá sa v dokumentoch od 15. storočia spomína pod pomenovaním „Komnathna“. Historici sa všeobecne prikláňajú k názoru, že názov Komjatnej je odvodený od slova „komnata“ označujúceho izbu s komínom a kozubom určenú na bývanie a nápadne odlišnú od vtedajších bežných zrubových stavieb. Názov interpretujú ako synonymum prícestného hostinca v blízkosti významnej krajinskej cesty vedúcej z doliny Váhu smerom na sever na Oravu a do Poľska. Pod spomínaným pomenovaním je možné si však skôr predstaviť väčšiu poľnohospodársku usadlosť s kamennou kúriou v centre. V období spomínanej donácie bola usadlosť opustená. Na podnet obdarovaného Petra tu v krátkom období vznikla osada, ktorá sa v dokumentoch od 15. storočia spomína pod pomenovaním „Komnathna“. Údolie Váhu v okolí dnešnej Hubovej, Švošova, ale aj oblasť okolo Stankovian a Komjatnej bolo aj pred stredovekom osídlené. Dokazujú to viaceré archeologické lokality v týchto miestach. Územie týchto obcí bolo už od praveku dosť frekventované. Cez dnešnú Komjatnú od včasného stredoveku prechádzala veľmi dôležitá obchodná cesta do Poľska. Svedčia o tom viaceré nálezy najmä v oblastiach medzi Komjatnou a Žaškovom. Táto cesta viedla z Nitry cez Turiec na Nolčovo, odtiaľ hrebeňom Fatry do Ľubochne a Hubovej. Tu prechádzala popod stredoveký hrádok zvaný Turnisko (od turňa – veža). Cesta do Stankovian prechádzala z Ľubochne lipovou alejovu cez brod Váhu a pravou stranou popri Váhu viedla do Stankovian. Ďalej pokračovala smerom na Švošov a severovýchodne postupovala Komjatskou dolinou cez Komjatnú. Tu sa rozdeľovala na dve vetvy, jedna viedla cez Jasenovú a druhá do Žaškova naprieč Oravou popri rieke Orave až do Poľska. (Žaškovská cesta bola kratšia, ale menej schodná.) Táto obchodná cesta bola to oveľa staršia cesta ako tá, ktorá viedla cez Ružomberok do Dolného Kubína, pretože pochádzala ešte z čias Veľkomoravskej ríše. Úsek cesty od Kráľovian po Párnicu vybudovali až v 18. storočí. Najdôležitejšími tovarmi, ktoré sa po spomínanej ceste cez Komjatnú a Žaškov prepravovali boli soľ, súkno a olovo. Význam obchodnej cesty dosvedčuje aj to, že pred rokom 1380 bola na nemeckom práve založená pri obchodnej ceste aj osada Žaškov (Saskov, aj Deutschdorf) a jej práva boli odvodené od žilinského práva. V doline Stankovian pri prechode do Žaškova sa dodnes volajú dve skaly Stráže. Tento názov zaznamenáva aj kanonická vizitácia farnosti v Komjatnej spišského biskupa Jána Révaya z roku 1795. V tejto vizitácii sa uvádza aj verejná cesta zo Stankovian do Žaškova „via publica ab oriente limite Zaskouiensi“. Dodnes ostali po tejto ceste väčšie balvany, ktoré ju pôvodne lemovali. Okrem iného sa ešte v 18. a 19. storočí touto cestou vozila z Poľska soľ. Odtiaľto sa na pltiach plavila dolu Váhom. V Stankovanoch existoval pre účely dočasného uskladnenia soľný sklad. Údolie Váhu v okolí dnešnej Hubovej, Švošova, ale aj oblasť okolo Stankovian a Komjatnej bolo aj pred stredovekom osídlené. Dokazujú to viaceré archeologické lokality v týchto miestach. Územie týchto obcí bolo už od praveku dosť frekventované. Cez dnešnú Komjatnú od včasného stredoveku prechádzala veľmi dôležitá obchodná cesta do Poľska. Svedčia o tom viaceré nálezy najmä v oblastiach medzi Komjatnou a Žaškovom. Táto cesta viedla z Nitry cez Turiec na Nolčovo, odtiaľ hrebeňom Fatry do Ľubochne a Hubovej. Tu prechádzala popod stredoveký hrádok zvaný Turnisko (od turňa – veža). Cesta do Stankovian prechádzala z Ľubochne lipovou alejovu cez brod Váhu a pravou stranou popri Váhu viedla do Stankovian. Ďalej pokračovala smerom na Švošov a severovýchodne postupovala Komjatskou dolinou cez Komjatnú. Tu sa rozdeľovala na dve vetvy, jedna viedla cez Jasenovú a druhá do Žaškova naprieč Oravou popri rieke Orave až do Poľska. (Žaškovská cesta bola kratšia, ale menej schodná.) Táto obchodná cesta bola to oveľa staršia cesta ako tá, ktorá viedla cez Ružomberok do Dolného Kubína, pretože pochádzala ešte z čias Veľkomoravskej ríše. Úsek cesty od Kráľovian po Párnicu vybudovali až v 18. storočí. Najdôležitejšími tovarmi, ktoré sa po spomínanej ceste cez Komjatnú a Žaškov prepravovali boli soľ, súkno a olovo. Význam obchodnej cesty dosvedčuje aj to, že pred rokom 1380 bola na nemeckom práve založená pri obchodnej ceste aj osada Žaškov (Saskov, aj Deutschdorf) a jej práva boli odvodené od žilinského práva. V doline Stankovian pri prechode do Žaškova sa dodnes volajú dve skaly Stráže. Tento názov zaznamenáva aj kanonická vizitácia farnosti v Komjatnej spišského biskupa Jána Révaya z roku 1795. V tejto vizitácii sa uvádza aj verejná cesta zo Stankovian do Žaškova „via publica ab oriente limite Zaskouiensi“. Dodnes ostali po tejto ceste väčšie balvany, ktoré ju pôvodne lemovali. Okrem iného sa ešte v 18. a 19. storočí touto cestou vozila z Poľska soľ. Odtiaľto sa na pltiach plavila dolu Váhom. V Stankovanoch existoval pre účely dočasného uskladnenia soľný sklad. Archeologické nálezy Medzi najskvostnejšie určite patria dva depoty, ktoré sa našli v druhej polovici 19. storočia v Komjatnej. Prvý nález objavili v roku 1864 a ohlas o ňom vyšiel aj vo vtedajších hornouhorských novinách „Pešťbudínske vedomosti“. Nálezcami boli údajne traja roľníci na akejsi barinatej lúke na polceste medzi Komjatnou a vrchom hrádok nad Jasenovou, ktorí si ho medzi sebou rozdelili a poškodili v domnení, že ich jadro je zo zlata, alebo striebra. Početnosťou a zastúpením predmetov môžeme tento objav nazvať skutočným „pravekým pokladom“, ktorého objavenie je prirodzenou túžbou snáď každého človeka. Skladba inventára bola skutočne rôznorodá - 6 sekeriek s uškami, 10 kosákov, náramenné kruhy, čelenky, fragmenty bronzových kotlíkov, skvostná ružicovitá spona, diadém a tri bronzové meče, ktoré podľa najvyššej koncentrácie výskytu nazývajú bádatelia aj „liptovským typom“. Celkom teda 65 celých predmetov a ich zlomkov, z ktorých asi najcennejším nálezom bol bronzový náboj kolesa so závlačkou v podobe štylizovaných vtáčích hlavičiek. Práve vodné vtáky (labute) mali v súvekom kulte výnimočné postavenie a predpokladá sa, že sprostredkúvali prevoz duše po smrti do nebeského sveta. Je možné, že aj uvedený predmet bol súčasťou skutočného pohrebného voza, ktorým odprevádzala na poslednej ceste príslušníka vyššej sociálnej vrstvy jeho najbližšia družina. Archeologické nálezy Medzi najskvostnejšie určite patria dva depoty, ktoré sa našli v druhej polovici 19. storočia v Komjatnej. Prvý nález objavili v roku 1864 a ohlas o ňom vyšiel aj vo vtedajších hornouhorských novinách „Pešťbudínske vedomosti“. Nálezcami boli údajne traja roľníci na akejsi barinatej lúke na polceste medzi Komjatnou a vrchom hrádok nad Jasenovou, ktorí si ho medzi sebou rozdelili a poškodili v domnení, že ich jadro je zo zlata, alebo striebra. Početnosťou a zastúpením predmetov môžeme tento objav nazvať skutočným „pravekým pokladom“, ktorého objavenie je prirodzenou túžbou snáď každého človeka. Skladba inventára bola skutočne rôznorodá - 6 sekeriek s uškami, 10 kosákov, náramenné kruhy, čelenky, fragmenty bronzových kotlíkov, skvostná ružicovitá spona, diadém a tri bronzové meče, ktoré podľa najvyššej koncentrácie výskytu nazývajú bádatelia aj „liptovským typom“. Celkom teda 65 celých predmetov a ich zlomkov, z ktorých asi najcennejším nálezom bol bronzový náboj kolesa so závlačkou v podobe štylizovaných vtáčích hlavičiek. Práve vodné vtáky (labute) mali v súvekom kulte výnimočné postavenie a predpokladá sa, že sprostredkúvali prevoz duše po smrti do nebeského sveta. Je možné, že aj uvedený predmet bol súčasťou skutočného pohrebného voza, ktorým odprevádzala na poslednej ceste príslušníka vyššej sociálnej vrstvy jeho najbližšia družina. Kostol svätého Ducha Pôvodný gotický kostol v Komjatnej bol postavený na strmej časti neďaleko starej fary nad potokom, asi 50 m severne od dnešného kostola. Okolo kostola bol najstarší cintorín, kde sa pochovávalo ešte aj po roku 1820. Svah, na ktorom stál, bol staticky nestabilný a pri jeho častom podmývaní sa oslabovali aj základy kostola. Na príkaz kráľovskej miestodržtieľskej rady bol kostol v roku 1820 uzavretý. Po tomto roku pokračovala jeho deštrukcia. Koncom 20-tych rokov sa na následky porušenia statiky základov zosúvaním pôdy zrútil a materiál obyvatelia postupne rozobrali na stavebné účely. V rokoch 1821-1823 bol vybudovaný nový klasicistický kostol svätého Gála, opáta, ktorý vybudovali v blízkosti zostatkov gotického kostola sv. Ducha vo vŕšku nad obcou. Väčšina finančných prostriedkov na jeho stavbu bola použitá z cisársko-kráľovského náboženského fondu. Farárom bol v tom čase Andrej Pataky, richtárom obce Ján Remeň, staviteľom bol Ján Zvada a murárskym majstrom Juraj Jarabinský. Stavba je jednoloďová s rovným uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a vstavanou vežou. Zdroj: Výber z monografie obcí Komjatná, Stankovany, Lubochňa, Švošov a Hubová - "V stopách dávno odviateho času", Autori: P.Vítek, S.Churý, V.Struhár a kolektív, 2003